Späť na obsah

Písmená

Abeceda esperanta:

  • Aa ami ľúbiť
  • Bb bela pekný
  • Cc celo cieľ
  • Ĉĉ ĉokolado čokoláda
  • Dd doni dať
  • Ee egala rovnaký (rovnocenný)
  • Ff facila ľahký
  • Gg granda veľký
  • Ĝĝ ĝui užívať si
  • Hh horo hodina
  • Ĥĥ ĥoro zbor
  • Ii infano dieťa
  • Jj juna mladý
  • Ĵĵ ĵurnalo noviny
  • Kk kafo káva
  • Ll lando krajina, zem
  • Mm maro more
  • Nn nokto noc
  • Oo oro zlato
  • Pp paco mier
  • Rr rapida rýchly
  • Ss salti skákať
  • Ŝŝ ŝipo loď
  • Tt tago deň
  • Uu urbo mesto
  • Ŭŭ aŭto auto
  • Vv vivo život
  • Zz zebro zebra
Veľké písmená: A, B, C, Ĉ, D, E, F, G, Ĝ, H, Ĥ, I, J, Ĵ, K, L, M, N, O, P, R, S, Ŝ, T, U, Ŭ, V, Z
Malé písmená: a, b, c, ĉ, d, e, f, g, ĝ, h, ĥ, i, j, ĵ, k, l, m, n, o, p, r, s, ŝ, t, u, ŭ, v, z
Názvy písmen: a, bo, co, ĉo, do, e, fo, go, ĝo, ho, ĥo, i, jo, ĵo, ko, lo, mo, no, o, po, ro, so, ŝo, to, u, ŭo, vo, zo

Veľké a malé písmená

Každé písmeno má dve podoby: veľké písmeno (majuskula) a malé písmeno (minuskula). Za normálnych okolností používame malé písmená. Veľké písmená používame ako prvé písmeno hlavnej vety a ako prvé písmeno vlastných mien.

Diakritické znamienka

Esperanto má šesť špeciálnych písmen: Ĉ, Ĝ, Ĥ, Ĵ, Ŝ a Ŭ. Všetky majú diakritické znamienka. Znamienko ^ voláme cirkumflex alebo strieška (vyzerá ako vokáň nad ô v slovenčine). Znamienko nad U sa nazýva háčik (podobne píšeme v slovenčine mäkčeň).

Keď nemôžeme napísať znaky so znamienkami, napr. preto, že nemáme na počítači nastavenú esperantskú klávesnicu, môžeme použiť alternatívne spôsoby. Oficiálnou alternatívou je tzv. H-metóda, ktorú zmieňuje Fundamento de Esperanto. Vtedy napíšeme dané písmeno bez striešky a pridáme zaň písmeno H a úplne vynechávame háčik nad Ŭ: ch, gh, hh, jh, sh, u. Pri písaní na počítači, v e-mailoch a pod. používajú mnohí písmeno X (X) namiesto striešky a háčika: cx, gx, hx, jx, sx, ux

Výslovnosť

Písmená A, E, I, O a U sú samohlásky. Všetky ostatné sú spoluhlásky. Vysloviť musíme každú hlásku. Neexistujú nevyslovované hlásky.

Samohlásky

Samohláska Popis Zvukový symbol podľa IPA
I i (zatvorená predná) [i]
U u (zatvorená zadná) [u]
E e (stredozatvorená predná) [e]
O o (stredozatvorená zadná) [o]
A a (otvorená) [a]

Prízvuk

V slovách s dvomi a viac samohláskami (teda viacslabičných slovách) sa jedna zo samohlások vyslovuje silnejšie ako ostatné. Hovoríme, že je na nej prízvuk. Prízvuk je v esperante vždy na predposlednej samohláske (tu je vyznačený veľkým písmenom): tAblo, nenIam, rapIda, taksIo, familIo, revolvEro, krokodIloj, eskImo, diskUtas, mEtro, metrOo, Apud, anstAtaŭ, trIcent, mAlpli, Ekde, kElkmil atď.

Koncovku -o môžeme nahradiť apostrofom. Apostrof rátame za samohlásku (nevyslovenú), prízvuk sa teda nemení: taksI', familI', revolvEr', metrO'

Variabilita samohlások

Výslovnosť samohlásky sa môže voľne pohybovať v určitých medziach. Dôležité je len to, aby boli samohlásky odlíšiteľné jedna od druhej.

Dĺžka samohlások nemá v esperante zásadný význam. Môžeme ich vyslovovať dlho, stredne dlho alebo krátko, ľubovoľne.

Všetky esperantské samohlásky sa vyslovujú "bez pohybu", nie kĺzavo. To znamená, že počas vyslovovania jednej samohlásky jazyk nepresúvame z jednej pozície na druhú. Napr. E nemá znieť ako "ej", ani O ako "ou".

Spoluhlásky

Spoluhláska Popis Zvukový symbol podľa IPA
B b [b]
P p [p]
D d [d]
T t [t]
G g [g]
K k [k]
V v [v]
F f [f]
Z z [z]
S s [s]
Ĵ ž [ʒ]
Ŝ š [ʃ]
Ĥ ch [x]
H h [h]
C c [ts]
Ĝ [dʒ]
Ĉ č [tʃ]
M m [m]
N n [n]
L l [l]
R r [r]
J j [j]
Ŭ u (zatvorená zadná) [w]

Polosamohlásky

Polosamohlásky J a Ŭ sú podľa spôsobu výslovnosti samohlásky, ale v jazyku plnia úlohu spoluhlások. Sú vždy krátke a nikdy na nich nie je prízvuk. Polosamohláska sa vždy vyskytuje pred alebo po pravej samohláske. Ŭ sa zvykne vyskytovať iba v kombináciách "aŭ" a "eŭ".

Variabilita spoluhlások, spodobovanie

Keď stojí neznelá spoluhláska pred znelou, mnohí ju majú tendenciu vysloviť tiež znelo: akvo → "agvo", okdek → "ogdek" Taktiež naopak, keď stojí znelá spoluhláska pred neznelou, zvykne ju niekto vyslovovať neznelo: subtaso → "suptaso", absolute → "apsolute" Tieto zmeny v princípe nie sú správne, často sa však v praxi tolerujú, ak nemenia význam slova. Občas niekto vyslovuje neznelo znelú spoluhlásku na konci slova: apud → "aput", sed → "set", hund' → "hunt", naz' → "nas" Takéto "spodobovanie" sa však nepripúšťa, treba sa mu vyhýbať.

Niektorí hovoriaci preberajú zo svojho materinského jazyka výslovnosť KV a GV ako "kŭ" a "gŭ": akvo → "akŭo", kvin → "kŭin", gvidi → "gŭidi". Ŭ v esperante nikdy nemôže nasledovať hneď po spoluhláske, preto nehrozí zámena významu a tým vznik nedorozumenia, ale takáto výslovnosť sa vo všeobecnosti považuje za nesprávnu.

V niektorých jazykoch sa hlásky P, T, K, C a Ĉ vyslovujú s aspiráciou (s prídychom), akoby s prídavným slabým H. V esperante sa vyslovujú bez aspirácie, neexistuje však o tom pravidlo. Preto sa pripúšťa aj aspirácia, treba však dávať pozor, aby to neznelo ako plné H.

L tvoríme čiastočnou prekážkou pri zuboch. Ak je prekážka iba tu, L znie "svetlo". Ak súčasne dvihneme zadnú časť jazyka proti podnebiu, L znie "tmavo" (bližšie k U). Tmavé L je dobrá alternatíva, treba však dbať na to, aby neznelo ako Ŭ. To sa stáva vtedy, keď sa stratí hlavná prekážka pri zuboch.

Keď N stojí pred ďasnovou alebo zadopodnebnou hláskou, zvykne sa N meniť na ďasnovú hlásku (malý rozdiel) alebo zadopodnebnú hlásku (veľký rozdiel), aby bola výslovnosť ľahšia: tranĉi, manĝi, longa, banko a pod. To je v poriadku, pretože v esperante neexistujú takéto hlásky, s ktorými by sme si N mohli spliesť. Podobne sa M niekedy vyslovuje pernozubne pred pernozubnou hláskou: amforo, ŝaŭmvino a pod. Ani to nespôsobuje problémy. Treba však dať pozor, aby sme nevyslovili pernozubne aj N: infero, enveni a pod., pretože by sa mohlo spliesť N a M a to nie je prípustné. Samozrejme je vždy možné použiť základnú výslovnosť N a M.

R je zubná hláska, nie je však dôležité, kde v ústach ju tvoríme. Napr. je v poriadku vysloviť zadopodnebné R. Dôležité je, aby to bola vibranta. Takže aj zadopodnebné R by mala byť vibranta, to znamená, že čapík kmitá okolo jazyka. R musí byť vždy kmitavé, bez ohľadu na to, kde v slove stojí. Napr. v rivero musíme obe R vysloviť rovnako. Používajú sa rôzne iné druhy R, ktoré sa v praxi akceptujú. Treba však dbať na to, aby bolo možné R dobre odlíšiť od iných spoluhlások, ako aj od samohlások.

Dĺžka spoluhlások nemá v esperante zásadný význam. Môžeme ich vyslovovať dlho, stredne dlho alebo krátko, ľubovoľne.

Nahor