Slovné častice O, A, E, I, AS, IS, OS, US a U sú slovotvorné koncovky. Sú veľmi dôležité pri tvorbe slov. Existujú aj koncovky J a N. Nie sú dôležité pri tvorbe slov.

Častice sú už sami osebe slovami: por, mi, jam, eĉ, tiam, anstataŭ, je, jes a podobne.

Najväčšia vetné členy sú korene. Každý koreň má už sám o sebe význam, ale koreň sa nemôže vyskytovať samostatne ako slovo. Potrebuje slovotvornú koncovku.

• Niektoré korene vyjadrujú ľudí, osoby, napríklad: AMIK, TAJLOR, INFAN, PATR, SINJOR, VIR...
• Iné korene vyjadrujú zvieratá, napríklad: ČEVAL, AZEN, HUND, BOV, FIŜ, KOK, PORK...
• Iné sú rastlony, napríklad: ARB, FLOR, ROZ, HERB, ABI, TRITIK...
• Iné korene sú nástroje, napríklad: KRAJON, BROS, FORK, MAŜIN, PINGL, TELEFON...
• Mnohé korene sú pomenovaniami činov, napríklad: DIR, FAR, LABOR, MOV, VEN, FRAP, LUD...
• Iné korene sú pomenovaniami vlastností alebo kvalít, napríklad: BEL, BON, GRAV, RUĜ, VARM, ĜUST, PRET...

Existuje veľa rôznych skupín a kategórií, nielen vyššie uvedených. Niektoré korene sú ťažko klasifikovateľné, niektoré majú viacero významov, iné majú veľmi špeciálny význam, ale všetky majú nejaký zmysel.

Aby sme správne použili koreň s rôznymi koncovkami, musíme poznať vlastný význam koreňa. Dôležitosť významu koreňa dobre ukazuje klasický príklad koreňov KOMB a BROS.

Dve slovesá kombi a brosi majú veľmi podobné významy. Obe vyjadrujú činnosť a tieto činnosti sú dokonca veľmi podobné. Ak ich však zmeníme na podstatné mená, zrazu budú úplne rozdielne.

Vysvetlenie tejto drastickej zmeny je skutočnosť, že už aj korene majú významy. KOMB je pomenovanie určitej činnosti, kým BROS je názov určitého nástroja. S koncovkou O sú to teda pomenovania činnosti a nástroja - veľmi rozdielne veci. Ale so slovesnou koncovkou vyjadrujú činnosť. KOMB sa ani nemení, lebo je činné už samo osebe. BROS sa však mení a vyjadruje činnosť, ktorú obyčajne vykonávame kefou.

Ak chceme podstatné meno pre túto činnosť, ktorú vykonávame kefou, musíme urobiť zloženinu: bros-ad-o. Rovnako aj vtedy, keď chceme slovo pre tento nástroj, ktorým češeme, musíme urobiť zloženinu: komb-il-o.

Existuje veľmi veľa takýchto koreňových párov, kde je význam slovesných foriem podobný, kým formy na -O sú rozdielne. Vysvetlenie spočíva v tom, že významy koreňov sú rozdielne. Tu je niekoľko príkladov: bati — marteli, haki — pioĉi, servi — sklavi, kudri — tajlori, regi — reĝi, kaperi — pirati, viziti — gasti. Rovnako môžeme nájsť páry, kde sa formy na -A podobajú, ale formy na -O sú rozdielne, napríklad: eleganta — danda, nobla — nobela, lerta — majstra, kuraĝa — heroa, proksima — najbara, dolĉa — miela. V slovníke si overte význam zodpovedajúcich foriem na -O.

Môžeme povedať, že existujú rôzne základné slová, z ktorých vychádzame pri tvorbe slov. Pri BROS- vychádzame zo základného slova broso, ktoré je pomenovaním nástroja a tvoríme z neho sloveso brosi (nahradením -O pomocou -I). Pri KOMB- je však základné slovo kombi (ktoré samozrejme pomenúva činnosť). Zo slovesa kombi môžeme vytvoriť činné podstatné meno kombo (-O nahradíme -I) a slovo pre dotyčný nástroj, kombilo (pridáme príponu -IL- a koncovku -O).

Činné korene sú často nazývané slovesnými alebo so slovesným charakterom, lebo prirodzene vidíme sloveso ako základný tvar. Preto sa činné korene vyskytujú v slovníkoch v slovesnom tvare.

Korene vlastností sa často nazývajú adjektívnymi alebo s adjektívnym charakterom, lebo ako základný vidíme tvar s koncovkou -A. Preto korene vlastností sa občajne v slovníkoch uvádzajú ako prídavné mená. Aj korene, ktoré sa najčastejšie vyskytujú s koncovkou -E, sa tradične nazývajú koreňmi s adjektívnym charakterom.

Korene, ktoré sa netýkajú ani činností, ani vlastností, sa často nazývajú substantívnymi alebo so substantívnym charakterom. V slovníkoch sa obyčajne uvádzajú ako podstatné mená.

Koncovka O

Koncovka O nepridáva nič k vlastnému významu koreňa. Podstatné meno je jednoducho názov danej veci:

Koncovka A

Koncovka -A vyjadruje, že niečo tým opisujeme. -A = "vzťahujúci sa na danú vec, taká ako vec" a podobne.

Keď koreň prídavného mena má význam vlastnosti, prídavné meno obyčajne vyjaduje vlastnosť. Takéto prídavné mená sa nerôznia podľa kontextu:

Keď koreň prídavného mena nemá význam vlastnosti, prídavné meno môže vyjadrovať opisy rôzneho druhu. Všeobecne význam takéhoto prídavného mena sa rôzni podľa kontextu:

Keď má koreň prídavného mena význam činnosti, prídavné meno môže mať veľmi rôzne významy. Môže znamenať "vzťahujúci sa na danú činnosť" a podobne. Takéto prídavné meno sa môže podobať príčastiu ANT- alebo príčastiu INT- s koncovkou -A:

Niekoľko takých prídavných mien má však osobitý význam vlastnosti:

Niektoré takéto prídavné mená sa podobajú na trpné príčastie: komplika ≈ komplikita. Pri jednoduchých adjektívnych tvaroch čin koreňa buď nie je veľmi zaujímavý alebo sa vôbec nestal, dôležitá je len vlastnosť. Niekedy vlastnosť existuje sama osebe. Zodpovedajúce príčastné tvary vždy vyjadrujú, že sa takýto čin naozaj stal alebo deje.

Mnohí si myslia, že niektorým z týchto prídavných mien, najmä korekta, sa treba vyhnúť s významom vlastnosti. Niektorí si dokonca myslia, že takéto používanie je chyba. Podľa nich komplika má znamenať len "komplikujúci" alebo "vzťahujúci sa na komplikáciu", a korekta má podľa nich znamenať len "korigujúci" alebo "vzťahujúci sa na korektúru". Avšak niektoré z týchto prídavných mien sa nikdy nekritizujú, hoci sú úplne podobné. Takáto tvorba slov sa v esperante udomácnila už od začiatku. Príklady sa v hojnom počte vyskytujú u veľmi mnohých spisovateľov od Zamenhofa po dnes. V niektorých prípadoch viacvýznamovosť takéhoto prídavného mena by mohla spôsobiť nedorozumenie, a vtedy máme pochopiteľne vetu preštylizovať, ale to platí pre všetky viacvýznamové slová. Korene týchto prídavných mien sú činné, ale pre význam vlastnosti adjektívnych varov by sme si mohli myslieť, že sú vlastnostné. Vtedy je tu riziko, že omylom pridáme príponu -IG k jednoduchým slovesným tvarom použijúc kaŝigi namiesto kaŝi, komplikigi namiesto kompliki, korektigi namiesto korekti, atď. Takéto tvary s -IG majú však iné, veľmi špeciálne významy: kaŝigi = "spôsobiť, aby niekto niečo skryl", vekigi = "spôsobiť, aby niekto niekoho zobudil", komplikigi = "spôsobiť, aby niekto niečo skomplikoval" atď. Nemáme si myslieť, že jednoduché slovesné tvary majú význam "byť taký". Korekti neznamená "byť bezchybný", ale "urobiť bezchybným". Kompliki neznamená "byť obťažujúco zložitý", ale "urobiť obťažujúco zložitým".

Koncovka E

Slovotvorné používanie koncovky -E sa veľmi podobá na používanie koncovky -A. E = "vzhľadom na vec, tak ako vec" a podobne:

Slovesné koncovky

I = "urobiť určitý čin (alebo byť v určitom stave), ktorý sa úzko vzťahuje na význam koreňa". (Koncovka -I tu predstavuje všetky slovesné koncovky: -I, -AS, -IS, -OS, -US a -U.)

Činný koreň so slovesnou koncovkou má vždy svoj vlastný význam:

Sloveso vytvorené z nečinného koreňa vyjadruje čin, ktorý je istým spôsobom blízky významu koreňa. Často je zrejmé, čo je tým činom, ale niekedy môžeme váhať. Pri mnohých nečinných koreňoch tradícia už zafixovala, ktorý činný význam dostanú slovesnou koncovkou, ale niektoré korene sa nikdy nepoužívajú v slovesnom tvare a ešte sme nerozhodli, aký činný význam majú mať.

Ak koreň sám osebe vyjadruje vlastnosť alebo stav, slovesný tvar obyčajne znamená "byť taký" alebo "konať s takouto vlastnosťou":

Obyčajne takéto sloveso neznamená "urobiť takým" alebo "spôsobiť takým". Pri vlastnostných a stavových koreňoch používame prípony IĜ a IG, aby sme vytvorili takéto významy.

Ak koreň vyjadruje nástroj, zariadenie alebo podobne, sloveso obyčajne znamená "použiť takýto nástroj v jeho zvyčajnom spôsobe":

Ak koreň vyjadruje látku, sloveso obyčajne znamená "poskytnúť takúto látku":

V takýchto slovesách niekedy používame príponu UM, často zbytočne.

Ak koreň vyjadruje osobu, človeka, koreň obyčajne znamená "konať ako taká osoba", "pôsobiť ako taký človek":

Zvieracie korene a rôzne javové korene znamenajú v slovesnom tvare "konať ako takéto zviera alebo jav":

Veľa rôznych koreňov dostáva slovesný význam, ktorý sa nedá vysvetliť iným pravidlom než úplne všeobecným, že dostávajú slovesný význam, ktorý sa istým spôsobom vzťahuje na význam koreňa:

Spresňujúce prvky

Často spájame korene (a častice) a tým tvoríme zložené slová. Najčastejší druh zloženiny sa tu nazýva kombinácia. Takéto slovo sa skladá z dvoch častí: hlavný prvok, ktorý slovu dáva všeobecný význam a spresňujúci predprvok, ktorý spresňuje všeobecný význam.

Z hlavného prvku ŠIP- môžeme napríklad vytvoriť tieto kombinácie (vždy s neutrálnou koncovkou -O):

Základný význam týchto kombinácií je vždy "loď". Pomocou rôznych prvkov rozlišujeme rôzne druhy lodí. Predprvky sú rôzneho druhu. VAPOR- vyjadruje spôsob fungovania lode, BALEN- vyjadruje účel použitia lode, AER- vyjadruje miesto.

Predprkvy najčastejšie rozlišujú rôzne druhy. Niekedy však nejde o druh, ale o časť hlavného prvku, napríklad antaŭbrako = tá časť hornej končatiny, ktorá sa nachádza najbližšie k telu"; Orient-Eŭropo = "východná časť Európy".

Kombinácia sa správa ako jednoduchý koreň. Môže mať akúkoľvek koncovku: vaporŝipo, vaporŝipa, vaporŝipe, vaporŝipi; rondiro, rondira, rondire, rondiri; piediro, piedira, piedire, piediri; helruĝo, helruĝa, helruĝe, helruĝi.

Z kombinácií môžeme vytvoriť tri nové kombinácie:

Kombinácia z rôznych koreňov môže byť teoreticky viacvýznamová. Žiadne gramatické pravidlo nevysvetľuje, že napríklad ŝarĝvaporŝipo je ŝarĝ-vaporŝipo a nie ŝarĝvapor-ŝipo ("loď, ktorá sa istým spôsobom vzťahuje na nákladnú paru", nezmysel). Musíme sami pochopiť, ktorá z viacerých teoreticky možných analýz a významov je správna. V praxi len zriedka dochádza k zmätku. V písomnej forme môžeme podľa potreby použiť spojovníky, ako napríklad v slove ŝarĝ-vaporŝipo. Vo všeobecnosti kombinácie s viac než tromi alebo štyrmi koreňmi môžu byť príliš ťažké. Namiesto vaporŝipasocimembrokunvenejo radšej hovorme napríklad kunvenejo por membroj de vaporŝipasocio.

Spájajúce koncovky

Po spresňujúcom predprvku môžeme dať spájajúcu koncovku -O, aby sme uľahčili vyslovovanie alebo pochopenie kombinácie: puŝoŝipo, aeroŝipo, sangoruĝo, atď.

Spájajúcu koncovku nepoužívame v takých kombináciách, kde sa predprvok prirodzene stáva prídavným menom, ak túto kombináciu rozdelíme, napríklad: dikfingro = "druh prsta, ktorý je zvyčajne hrubší než ostatné prsty". Sotva môžeme význam vysvetliť prirodzene pomocou slova diko. Preto nehovoríme dikofingro, ani dikafingro, ale podľa potreby dika fingro. Podobne je to pri činných slovách, kde spresňujúci predprvok vyjadruje vlastnosť, ktorá vyplýva z činu: ruĝfarbi → farbi ruĝa, farbi tiel ke io fariĝas ruĝa; plenŝtopi → ŝtopi plena. Aj v týchto kombináciách nepoužívame spájajúcu koncovku. Rovnako pri činných kombináciách, kde predprvok vyjadruje spôsob čiu, zvyčajne nepoužívame spájajúcu koncovku, ale podľa potreby kombináciu rozdelíme: laŭtlegi → legi laŭte.

Tvary ako nigra-blanka nie sú kombináciami, ale dve oddelené slová, ktoré píšeme spolu pre špeciálny významový odtienok.

Ak je predprvok časticou (takým slovom, ktoré nepotrebuje koncovku), normálne spájajúcu koncovku nepoužívame. Podľa potreby však môžeme použiť spájajúcu koncovku -E: postsigno → postesigno (uľahčuje výslovnosť), postulo → posteulo (uľahčuje pochopenie). To sa však stáva len veľmi zriedka.

Po časticovom predprvku môžu stať iné koncovky než -E len vtedy, keď to pridáva potrebný význam: unuaeco = "vlastnosť byť prvý" (unueco = "vlastnosť byť ako jeden"), antaŭeniri = "ísť vpred" (antaŭiri = "ísť pred niečím"). Väzbu -EN (E + N) niekedy používame aj po koreňových predprvkoch: supreniro, ĉieleniro (alebo ĉieliro), hejmenvojaĝo (alebo hejmvojaĝo).

E ako spájajúca koncovka sa vyskytuje niekedy, keď je predprvkom koreň MULT-: multe-nombro.

V kombináciách z činného koreňa plus POV-, VOL- alebo DEV- obyčajne ako spájajúcu koncovku používame I: pagipova, vivivola, pagideva. Je lepšie vysvetliť tieto tvary ako vetné členy. V takýchto slovách môžeme použiť aj -O: pagopova, vivovola, pagodeva. Vtedy je to kombinácia, ale -O v týchto slovách je menej časté. V podstate by sme ich mohli použiť aj bez spájajúcej koncovky: pagpova, vivvola, pagdeva, ale takéto tvary v praxi v podstate neexistujú.

Ak je hlavným prvkom prípona alebo ak je predprvok predponou, vtedy nepoužívame spájajúcu koncovku.

V inom druhu zloženiny vetné členy, používame spájajúce koncovky podľa iných pravidiel.

Slovíčka v kombináciách

Niektoré častice často používame s koncovkami. Aj k takýmto slovám s koncovkou môžeme pridať spresňujúci prvok:

Vysvetlenie kombinácií

Často môžeme význam kombinácie vysvetliť predložkou:

Nie všetky kombinácie sa dajú takto vysvetliť. Niektoré potrebujú zložitejšie vysvetlenie:

V zloženom slove sa môže skrývať veľa nevyjadrených myšlienok. Kombinácia sa skladá z hlavného prvku, ktorý dáva základný význam a predprvku, ktorý vyjadruje nejakú charakteristiku, ale kombinácia nie je úplná definícia významu. Skutočný význam kombinácie závisí len od významu jej častí, ale aj od jazykovej tradície.

Často váhame medzi slovami napríklad lada skatolo a ladskatolo, sovaĝa besto a sovaĝbesto, dikfingro a dika fingro. Bez rozlišovania môžeme často použiť obidve formy, ale existuje však podstatný rozdiel medzi kombináciami a týmito dvojslovnými výrazmi s prídavným menom a podstatným menom. Keď robíme kombináciu, vytvárame slovo pre špeciálnu myšlienku, pre určitý druh. Pomenúva určitú myšlienku, ktorá sa istým spôsobom považuje za osobitnú, istým spôsobom potrebuje svoje vlastné slovo. Keď používame podstatné meno s prívlastkom, obyčajne vyjadrujeme len "príležitostnú" alebo "náhodnú" vlastnosť:

Spresňujúci predprvok vyjadruje, aký je to druh, nie aký je to jednotlivec. Prívlastok obyčajne vyjadruje, aký je jednotlivec, ale môže aj vyjadriť, aký je to druh podľa kontextu. Preto môžeme na pomenovanie druhov použiť aj prívlastky. Môžeme povedať dika fingro namiesto dikfingro. Môžeme povedať vapora ŝipo namiesto vaporŝipo. Dá sa povedať sovaĝa besto namiesto sovaĝbesto. Ale nedá sa to urobiť naopak, lebo nie každý dika fingro je dikfingro, nie každá vapora ŝipo je vaporŝipo a nie každé sovaĝa besto je sovaĝbesto.

Je častým nedorozumením, že by sme nemohli urobiť kombinácie, v ktorých je predprvok koreňom s vlastnosťou. V skutočnosti takéto slová často vytvárame, napríklad altlernejo, altforno, dikfingro, sekvinberoj, solinfano, sovaĝbesto, sanktoleo a veľa iných. Sú úplne správne. Nemôžeme však jednoducho vložiť podstatné meno s adjektívnym prívlastkom, ak nemáme na mysli niečo špeciálnejšie. Nehovorme belfloro, ak chceme jednoducho povedať bela floro.

Mnohí si myslia, že nemôžeme vytvoriť kombinácie, v ktorých hlavný prvok vyjadruje čin a predprvok vyjadruje predmet tohto činu, napríklad: leterskribi, voĉdoni, domkonstrui. To nie je pravda. V týchto kombináciách predprvok nie je riadny predmet, ale charakterizuje druh činnosti. Takéto kombinácie sa významovo líšia od dvojslovných výrazov skribi letero(j)n, doni voĉo(j)n atď. Vo výraze skribi leteron predmet vyjadruje konkrétny predmet písania, kým v slove leterskribi LETER- len charakterizuje druh písania. Niektoré podobné slovesá majú významový odtienok skúšania: fiŝkapti = "skúšať loviť ryby". Takéto slovesá musíme vysvetliť ako vetné členy.

Vyjadrenie vetičiek

Vedľajšia veta (nejaká skupina slov, ktoré patria spolu) sa môžu vložiť do zloženiny tým, že pridáme nasledujúci prvok. Nazýva sa to slovné vyjadrenie vedľajšej vety. Výsledkom je frazetvorto. Z pôvodnej vedľajšej vety si zachováva len najdôležitejšie prvky. Koncovky a ostatné menej dôležité prvky odpadávajú. Pre uľahčenie výslovnosti alebo pochopenia však môžeme zachovať klasifikačnú koncovku slova z pôvodnej vedľajšej vety, ale nezachovávame koncovku -J a -N.

Keď slovíčko vyjadrujeme pomocou slovesnej koncovky alebo koncovky -O, táto koncovka predstavuje nejakú skrytú myšlienku. To, čo táto koncovka predstavuje, to sa musíme naučiť zvlášť pre každé takéto slovo:

Používame aj "vyjadrené" slovíčka ako predprvky kombinácií. Najčastejšie je hlavným prvkom prípona:

Extrémnejšia a zriedkavejšia forma zloženiny je výraz v úvodzovkách. Pri takejto tvorbe slov, ktorá je druhom vyjadrenia vety, tvoríme slovo z celého výroku (skutočného alebo vymysleného). Zachovávame vtedy úplné slová z pôvodného citátu spolu so všetkými koncovkami: "Vivu!" → [vivu]-(krii)-I → vivui = krii "vivu!", pozdraviť niekoho zvolaním "nech žije!". Všimnite si, že koncovka -U ostáva. Obyčajné slová nemôžu mať dve klasifikačné koncovky jednu po druhej. Ale vivui nie je obyčajné slovo. Je to vyjadrenie citátu a koncovka -U je určite potrebná na vyjadrenie významu. "Ne forgesu min!" → [ne forgesu min]-(kvet)-O → neforgesumino = druh kvetu nezábudky (meno pochádza z modrej farby nezábudiek, čo je symbolom vernosti v láske)

Afixy (predpony a prípony)

Malá skupina koreňov (okolo 40) sa nazýva afixami. Sú to korene, ktoré používame najmä v zložených slovách. Niektoré sú príponami – postafixami. Vyskytujú sa po iných koreňoch. Iné sú predponami – predafixami. Vyskytujú sa pred inými koreňmi.

Najmä tradícia rozhodla, ktoré korene sa nazývajú afixami. Mohli by sme však povedať, že afix je koreň, pre ktorý platia špeciálne pravidlá pri tvorbe slov . Niektoré tradičné afixy sú podľa definície obyčajnými koreňmi. V predchádzajúcich vysvetleniach obyčajnej tvorby slov bolo niekoľko príkladov s koreňmi, ktoré tradične nazývame afixami.

Väčšina prípon funguje ako hlavný prvok v kombinácii. To, čo stojí pred príponou, je spresňujúci predprvok. Ale pre väčšinu prípon existuje špeciálne pravidlo, ktoré obmedzuje možné vzťahy medzi hlavným prvkom a predprvkom. Pre obyčajné korene takéto obmedzenia neexistujú.

Prípony AĈ-, ĈJ-, EG-, ET-, IN-, NJ- a UM- sa však takto vôbec nesprávajú. Slová vytvorené týmito príponami nie sú ani kombinácie, ani vetné členy. Tieto prípony sú teda skutočnými afixami.

Väčšina predpôn funguje ako spresňujúci predprvok v kombinácii. To, čo stojí po predpone je hlavný prvok, ktorého význam sa istým spôsoom spresňuje pomocou predpony. Ale existuje špeciálne pravidlo, ktoré obmedzuje možné vzťahy medzi predponou a hlavným prvkom.

Predpony GE- a MAL- sa však takto správajú. GE- a MAL- natoľko menia význam nasledujúceho prvku, že by sme to nemohli vysvetliť ako obyčajnú kombináciu (ani ako vetný člen). GE- a MAL- sú teda skutočné afixy.

V zásade môžeme použiť akýkoľvek afixový koreň aj ako obyčajný koreň. Niektoré afixy sa až príliš často takto používajú. Iné, napríkld ĈJ- a NJ- sa veľmi zriedkavo používajú ako obyčajné korene. Niektoré príklady takéhoto používania sa nachádzajú v nasledujúcich vysvetleniach rôznych afixov.

Pri afixe obyčajne nepoužívame spájajúcu koncovku ako v dormoĉambro. Nehovoríme napríklad: ekokuri, eksosekretario, ŝipoestro. Spájajúcu koncovku používame pri afixe len vtedy, keď je to viac-menej potrebné pre význam alebo pochopenie, napríklad: unuaeco, antaŭenigi, posteulo.

Príčastné prípony ANT-, INT-, ONT-, AT-, IT- a OT- sa správajú trochu osobitne.

Niektoré korene, ktoré obyčajne neklasifikujeme ako afixy, sa však v istom zmysle správajú podobne ako predpony alebo prípony. Môžeme ich pomenovať afixovými prvkami.