Prostriedky na vyjadrenie určitosti sú slová bez gramatickej koncovky, ktoré stoja pred substantívnym vetným členom. Vyjadrujú určitosť, identickosť veci. Najdôležitejším prostriedkom je určitý člen la.
La – určitý člen
Slovo la vyjadruje, že hovoríme o určitej veci, ktorá je adresátovi výpovede známa.
K la nepridávame nikdy koncovku, ani J, ani N:
- la domo = ten tebe známy dom
- la bela junulino = tá tebe známa pekná mladá žena
- la junulinoj = tí tebe známi mladí ľudia
- la altaj montoj = tie tebe známe vysoké vrchy
- la ruĝajn krajonojn = tie tebe známe červené ceruzky (A - koho/čo)
V niektorých prípadoch môžeme použiť skrátený tvar s apostrofom l'.
La stojí pred ostatnými zhodnými prívlastkami podstatného mena. Prípadnú predložku kladieme pred la:
- en la domo
- ĉe la bela junulino
- pri la altaj domoj
Jednotlivosť
Ak ide o jednotlivosť (jednu konkrétnu vec, nie druh), la znamená, že hovoriaci predpokladá, že adresátovi je táto vec známa. La vtedy znamená viac-menej "vieš, o ktorej veci/veciach hovorím".
Neprítomnosť la (alebo iného prostriedku na vyjadrenie určitosti) znamená, že adresát túto vec nepozná. Znamená to viac menej "nevieš, o ktorej veci/veciach hovorím". Tiež to môže znamenať, že na identite nezáleží. Nepoužitie la je teda rovnako dôležité ako jeho použitie.
-
La rozo apartenas al Teodoro. - Tá ruža patrí Teodorovi.
Hovoriaci predpokladá, že adresát rozumie, o ktorú ružu ide.
-
Al Teodoro apartenas rozo. - Teodorovi patrí ruža.
Teraz ide o ružu, ktorú adresát nepozná.
-
Domo brulas! - Horí dom!
Horí jeden dom, ale hovoriaci si nie je istý, či adresát vie, o ktorý dom ide, alebo dokonca ani sám hovoriaci nevie, ktorý dom horí.
-
La domo brulas! - Ten dom horí!
Hovoriaci chce informovať, že teraz horí určitý konkrétny dom, ktorý adresát zrejme pozná (možno jeho domov).
-
Venis multaj gastoj al via festo, ĉu ne? - Na tvoju oslavu prišlo veľa hostí, však?
Hostia sú síce určité individuality, ale tu vetný člen multaj gastoj slúži len na informovanie o množstve hostí. Ich individuálna či skupinová identita nie je dôležitá.
Vec spomenutá už v minulosti
Známe nám je zvyčajne to, čo už bolo predtým spomenuté. La vtedy znamená, že sa opäť spomína niečo, o čom bola reč už predtým. Nepoužitie la znamená, že do príbehu uvádzame niečo nové:
-
Mi havas grandan domon. La domo havas du etaĝojn. - Mám veľký dom. Dom má dve poschodia.
Pri prvej zmienke adresát ešte nevie, o aký dom ide. Preto hovoriaci nepoužíva la. Pri druhej zmienke hovoriaci pridá la, aby ukázal, že ide o už spomínaný dom. Ak by nepoužil la, adresát by musel predpokladať, že ide o iný dom než ten spomínaný alebo že ide o dom všeobecne (akýkoľvek dom).
-
En tiu ĉi skatolo estas frukto. La frukto estas ronda. - V tejto škatuli je ovocie. Ovocie je okrúhle.
Najskôr frukto (bez la) uvádza novú vec. Adresát teda vie, že v škatuli je nejaké ovocie. Potom hovoriaci môže ďalej rozprávať o tom istom ovocí slovami la frukto.
-
Mi havas tri infanojn. La infanoj ofte ĝojigas min. - Mám tri deti. Deti ma často tešia.
La ukazuje, že opäť ide o už spomínané deti.
-
Sur la strato iris tri viroj. Ili aspektis kiel friponoj. Subite la tri friponoj malaperis en bankon. Ŝajnis, ke la banko estas prirabota. - Po ulici išli traja muži. Vyzerali ako darebáci. Zrazu tí traja darebáci zmizli do banky. Zdá sa, že tú banku vykradnú.
Po prvej zmienke o troch mužoch a informácii, že vyzerali ako darebáci, ich môžeme nazvať jednoducho la (tri) friponoj. Vetný člen la (tri) friponoj slúži ako príležitostné vlastné meno práve týchto troch mužov. Po prvej zmienke o banke ju môžeme nazvať la banko.
Keď chceme hovoriť o tej istej veci s la, nie je nutné používať vždy tie isté slová:
-
Tre malproksime de ĉi tie loĝis reĝo, kiu havis dek unu filojn kaj unu filinon, Elizon. La dek unu fratoj iradis en la lernejon kun stelo sur la brusto kaj sabro ĉe la flanko. - Veľmi ďaleko odtiaľto býval kráľ, ktorý mal jedenásť synov a jednu dcéru, Elizu. Títo jedenásti bratia chodili do školy s hviezdou na hrudi a šabľou naboku.
Hoci sa prvý raz spomínajú ako filoj, neskôr ich možno nazvať la (dek unu) fratoj.
Nepriamo spomenutá vec, vyplývajúca z kontextu
Často je nám nejaká skutočnosť známa preto, lebo jej existencia vyplýva z inej spomínanej veci, alebo preto, že adresát má potrebné znalosti o svete:
-
Mi aĉetis aŭton, sed la motoro ne funkcias. - Kúpil som si auto, ale motor nefunguje.
Samotný motor nebol priamo spomenutý, iba auto. Keďže však každé auto má za normálnych okolností motor, adresát chápe, že ide o motor už spomenutého auta. Mohli by sme povedať tiež ĝia motoro, čím by bola výpoveď ešte jasnejšia.
-
Mi manĝas per la buŝo kaj flaras per la nazo. - Jem ústami a cítim nosom.
Adresát vie, že hovoriaci je človek a že človek má ústa a nos. La buŝo a la nazo tu má teda rovnaký význam ako mia buŝo a mia nazo. Dalo by sa vypustiť la, ale vtedy by to znelo, akoby hovoriaci pochyboval o tom, že adresát vie, že človek má ústa a nos.
Presne určená vec
Vetný člen môže mať zhodné a nezhodné prívlastky, ktoré objasňujú, o čo ide:
-
Jen kuŝas la ĉapelo de la patro. - Tu leží otcova čiapka.
Prívlastok (v slovenčine by sme povedali nezhodný prívlastok) vysvetľuje, o ktorú čiapku ide. Z vety vyplýva, že existuje iba jedna otcova čiapka. Ak by sme nepoužili la, museli by sme predpokladať, že je to len jedna z viac otcových čiapok.
-
Por la hodiaŭa tago mi ricevis duoblan pagon. - Za dnešný deň som dostal dvojnásobnú platbu.
Zhodný prívlastok hodiaŭa presne určuje, o ktorý deň ide.
-
Mi redonas al vi la monon, kiun vi pruntis al mi. - Vrátil som ti peniaze, ktoré si mi požičal.
Vedľajšia veta kiun vi pruntis al mi presne určuje, o aké peniaze ide.
-
Mi vojaĝis al la urbo Pekino. - Cestoval som do mesta Pekingu.
Názov Pekino presne identifikuje dané mesto.
Priamo videná vec
Vec môže byť známa preto, lebo ju adresát priamo vidí alebo si ju všimne iným spôsobom:
-
La domo estas vere bela. - Ten dom je veľmi pekný.
Môžeme povedať, že obaja účastníci rozhovoru vidia daný dom.
-
La floroj odoras tre bone. - Tie kvety veľmi pekne voňajú.
Môžeme povedať, že adresát sám vidí alebo cíti tie kvety, preto ľahko pochopil, o akých kvetoch je reč.
Všeobecne známa vec, unikát
Vec môže byť známa preto, že ide o jedinečnú vec, že existuje len jedna taká vec alebo preto, že je taká výnimočná či špeciálna, že môže ísť len o ňu:
-
La ĉielo estas blua. - Obloha je modrá.
Všetci vedia, že existuje obloha. Preto môžeme povedať jednoducho la ĉielo.
-
La prezidanto de Usono diris, ke... - Prezident USA povedal, že...
Hovoriaci predpokladá, že adresát vie, že USA má prezidenta, a to len jedného. Preto ho môžeme nazvať jednoducho la prezidanto de Usono.
Druh
Často používame podstatné meno pri rozprávaní o druhu a opise, aké niečo je. Môžeme tak urobiť rôznymi spôsobmi: bez la, s la, v jednotnom alebo množnom čísle. Často je možné použiť akýkoľvek spôsob, ľubovoľne alebo v závislosti od štýlu.
Keď hovoríme o druhu, najčastejšie nepoužívame prostriedky na vyjadrenie určitosti. Na druh pozeráme akoby na jedno neznáme indivíduum, ktorého identita nie je dôležitá.
-
Leono estas besto. - Lev je zviera.
Chceme povedať, že lev je jedným z mnohých druhov zvierat, nie druh rastlín či niečo iné.
-
Rozo estas floro kaj kolombo estas birdo. - Ruža je kvet a holub je vták.
Ide o druhy, nie jednotlivosti.
-
Karlo estas kuracisto. - Karol je lekár.
Slovo kuracisto neslúži na identifikáciu, ale na informovanie, aké má Karol povolanie.
-
Elizabeto estas patrino de tri infanoj. - Alžbeta je matkou troch detí.
Vetný člen patrino de tri infanoj sa nepoužíva na informovanie, kto je Alžbeta, ale na informovanie, aký je človek.
-
Akvo bolas je cent gradoj. - Voda vrie pri sto stupňoch.
Nehovoríme o určitej vode, ale o látke, vode vo všeobecnosti.
Niekedy pozeráme na druh ako na jednu známu individualitu a používame la. Veľmi často sa to stáva vo formálnom alebo filozofickom štýle. V takých prípadoch ide jasne o celý druh:
-
La gitaro estas tre populara instrumento. - Gitara je veľmi populárny hudobný nástroj.
Druh hudobného nástroja prezentujeme, akoby išlo o jeden konkrétny, známy nástroj. Je tiež možné: Gitaro estas...
-
La kato preferas varman klimaton. - Mačka preferuje teplé podnebie.
Druh zvieraťa prezentujeme ako jedno známe, individuálne zviera. Mohli by sme povedať tiež: Kato preferas...
-
La urso troviĝas kaj en Eŭropo kaj en Ameriko. - Medveď sa vyskytuje aj v Európe, aj v Amerike.
Výrok nemôže platiť len pre jedného jediného medveďa. Preto nemôžeme povedať: Urso troviĝas kaj en Eŭropo kaj en Ameriko.
-
La saĝulo havas siajn okulojn en la kapo, kaj la malsaĝulo iras en mallumo. La saĝulo = ĉiuj saĝuloj. La malsaĝulo = ĉiuj malsaĝuloj. - Múdry človek má oči na hlave a hlúpy človek tápa v tme. Múdry človek = všetci múdri ľudia. Hlúpy človek = všetci hlúpi ľudia.
Ak je podstatné meno v úlohe predikatívu, rozhodne nemôžeme použiť la, ak ide len o druh: Karlo estas advokato. Ak povieme Karlo estas la advokato, vtedy má veta význam "Karol je ten konkrétny advokát, ktorého poznáš" alebo "Karol je ten advokát, o ktorom sa teraz rozprávame" a pod.
Ak ide o počítateľnú vec, môžeme druh prezentovať aj slovom v množnom čísle. Keď hovoríme o druhoch, často nie je dôležitý rozdiel medzi jednotným a množným číslom:
- Leonoj estas bestoj. = Leono estas besto.
- Rozoj estas floroj kaj kolomboj estas birdoj.
- La leonoj estas bestoj.
- La rozoj estas floroj kaj la kolomboj estas birdoj.
Zákaz používania la
Určitý člen la nepoužívame pri vetnom člene, ktorý má už iný prostriedok na vyjadrenie určitosti. Medzi tieto prostriedky patria privlastňovacie zámená, tabuľkové slová na U, A alebo ES, výraz ambaŭ a polourčité unu:
-
Mia dorso doloras. - Bolí ma chrbát.
Nie: La mia dorso doloras. (Ale je možné la mia/via..., ak za tým nenasleduje podstatné meno.)
-
Tiu domo estas granda. - Ten dom je veľký.
Nie: La tiu domo estas granda.
-
Ĉiuj gastoj jam venis. - Všetci hostia už prišli.
Nie: Ĉiuj la gastoj jam venis. Ani: La ĉiuj gastoj jam venis.
-
Mi ŝatas ĉiajn legomojn. - Mám rád všetky druhy zeleniny.
Nie: Mi ŝatas la ĉiajn legomojn.
-
Kies gasto mi estas, ties feston mi festas. - Koho som hosťom, toho oslavu slávim.
Nie: La kies gasto... la ties festo...
-
Mi legis ambaŭ librojn. - Čítal som obe knihy.
Nie: Mi legis la ambaŭ librojn. Ani: Mi legis ambaŭ la librojn.
Nepoužívame la pred oslovením:
-
Kelnero, alportu al mi glason da biero! - Pán čašník, prineste mi pohár piva!
Nehovoríme: La kelnero, alportu...
La namiesto privlastňovacieho zámena
Často používame la namiesto privlastňovacieho zámena, ak je z kontextu jasné, kto je majiteľ. To sa často stáva zvlášť vtedy, keď hovoríme o častiach tela a príbuzných:
- Li levis la kapon. = Li levis sian kapon. - Zdvihol hlavu. = Zdvihol svoju hlavu.
- Mi montris per la fingro, kien li iru. = ...per mia fingro... - Prstom som ukázal, kade má ísť. = Mojím prstom...
- Ŝi lavis al si la piedojn. = Ŝi lavis siajn piedojn. - Umyla si nohy. = Umyla si svoje nohy.
- Ĉu Karlo venis kun la patro? = ...kun sia patro? - Prišiel Karol s otcom? = ...so svojím otcom?
-
Diru al la patro, ke mi estas diligenta. La patro = mia patro (la patro de la parolanto)
- Povedz otcovi, že som usilovný. Otec = môj otec (otec hovoriaceho)Často sa však používajú slová Patro a Patrino s veľkým písmenom, akoby vlastné mená bez la.
LaLa namiesto ĉiujĉiuj{4}
Keď nehrozí nesprávne pochopenie výpovede, môžeme použiť la namiesto ĉiuj:
- La gastoj eksidis ĉe la tablo. ≈ Ĉiuj gastoj eksidis... - Hostia si posadali k stolu. ≈ Všetci hostia si posadali...
-
Ĉi-vespere la Angloj prezentos teatraĵon en la kongresejo. La Angloj ≈ ĉiuj Angloj. - Dnes večer Angličania zahrajú v kongresovej sále divadelné predstavenie. Angličania ≈ všetci Angličania
Situácia (kongres) však význam ĉiuj Angloj obmedzuje. Ide o (viac-menej) všetkých Angličanov, ktorí sa zúčastňujú kongresu, nie o všetkých Angličanov na svete.
La pred názvami jazykov
La sa používa pred názvami jazykov, pričom tieto názvy pozostávajú z prídavného mena + slova lingvo (často zamlčaného a vyplývajúceho z kontextu). Používame la, pretože na jazyk pozeráme ako na jedinečnú, unikátnu vec: la Angla (lingvo), la Ĉina (lingvo), la Nederlanda (lingvo) ai. Určitý člen la však nepoužívame pri neveľkom počte jazykov, ktoré sú pomenované vlastným podstatným menom, napr. Esperanto, Sanskrito, Ido, Volapuko ai.
La pred plej a malplej
Keď sa v reči vyskytuje plej alebo malplej, ide za normálnych okolností o niečo jedinečné, preto vtedy používame la:
- La malfeliĉa infano forkuris kaj kaŝis sin en la plej proksima arbaro. - Nešťastné dieťa utieklo a ukrylo sa v najbližšom lese.
- Li estas tre kredema: eĉ la plej nekredeblajn aferojn, kiujn rakontas al li la plej nekredindaj homoj, li tuj kredas. - Je veľmi dôverčivý: dokonca aj tým najneuveriteľnejším veciam, ktoré mu narozprávajú tí najnedôveryhodnejší ľudia, hneď uverí.
Ak ide o porovnávanie dvoch individualít alebo dvoch skupín, zvyčajne sa používa la (mal)pli namiesto la (mal)plej:
- Unu vidvino havis du filinojn. La pli maljuna [filino] estis tiel simila al la patrino per sia karaktero kaj vizaĝo, ke ĉiu, kiu ŝin vidis, povis pensi, ke li vidas la patrinon. - Jedna vdova mala dve dcéry. Staršia bola svojou povahou a výzorom tak podobná matke, že každý, kto ju uvidel, si myslel, že vidí matku.
Niekedy plej nevyjadruje niečo unikátne, ale najvyšší stupeň nejakej vlastnosti alebo spôsobu. Vtedy nepoužívame la:
-
Eĉ vulpo plej ruza fine estas kaptata. - Aj tú najprefíkanejšiu líšku raz chytia.
Nejde o konkrétnu, známu líšku, ale o akúkoľvek líšku, ktorá je maximálne prefíkaná.
-
Li estas plej laca en la mateno. - Najunavenejší je ráno.
Nejde o porovnávanie rôznych osôb, ale o porovnanie rôznych stupňov únavy tej istej osoby v rôznom čase.
-
Kiu venas plej frue, sidas plej ĝue. - Kto príde najskôr, tomu sa sedí najlepšie.
Plej stojí pred vetným členom vyjadreným nie podstatným menom, ale príslovkou.
La pri vlastných menách
Nepoužívame la pri slove, ktoré je vlastným menom, pretože také mená sú už určené samy o sebe (nie je potrebné vyjadriť určitosť členom).
-
Pasintjare mi vojaĝis al Kanado. - Minulý rok som cestoval do Kanady.
Nehovoríme: ...al la Kanado.
-
Kie estas Francisko? - Kde je František?
Nehovoríme: Kie estas la Francisko?
Pri všeobecných slovách, ktoré sa stali vlastnými menami, sa bežne používa la, pretože také slová nie sú presne určené samy o sebe:
-
Kaj tiam la Nokto diris: "Tenu vin dekstre kaj eniru en la malluman pinarbaron, mi vidis, ke tien foriris la Morto kun via malgranda infano." - A vtedy Noc povedala: "Drž sa vpravo a vojdi do tmavého borovicového lesa, videla som, že tam odišla Smrť s tvojím malým dieťaťom."
Noc a smrť vystupujú v rozprávke ako osoby s vlastnými menami (na čo poukazuje veľké začiatočné písmeno), ale nokto a morto sú všeobecné podstatné mená, preto potrebujú la.
Keď má vlastné meno prídavné meno ako zhodný prívlastok a keď toto prídavné meno nie je samo o sebe súčasťou pomenovania, bežne sa používa la. A to najmä vtedy, keď ide o voľbu (reálnu alebo zdanlivú) medzi viacerými vecami s tým istým názvom:
-
Duoble montriĝis la bildo de Venero, de la surtera Venero. - Dva razy sa ukázal obraz Venuše, pozemskej Venuše.
Venuša je vlastné meno, pomenovanie bohyne. Najskôr sa meno Venero vyskytuje bez la, podľa základných pravidiel pre vlastné mená. Potom však pred ním stojí zhodný prívlastok surtera a musíme použiť la.
-
Ĉiuj konas Londonon, la ĉefurbon de Britio, sed ne ĉiuj konas la aliajn Londonojn en Usono kaj Kanado. - Všetci poznajú Londýn, hlavné mesto Anglicka, ale nie všetci poznajú iné Londýny v USA a Kanade.
Londono nemá la. Výraz aliaj Londonoj však má zhodný prívlastok aliaj, takže musí mať aj la.
-
Multaj vizitis Londonon, la ĉefurbon de Britio, sed mi vizitis ankaŭ aliajn Londonojn. - Mnohí navštívili Londýn, hlavné mesto Anglicka, ale ja som navštívil aj iné Londýny.
Aj tu má Londono zhodný prívlastok, ale nemôžeme použiť la, pretože nejde o všetky ostatné Londýny a adresát tiež nemôže vedieť, o ktoré Londýny presne ide.
Iné prostriedky na vyjadresnie určitosti než la môžu stáť pred akýmkoľvek vlastným menom, ale len málokedy je to potrebné:
- Ha, tie vi estas, mia Elizabeto! - Ach, tu si, Alžbeta moja!
- Ĉu vi sentas teruron antaŭ tiu Karolo? - Cítiš hrôzu pred tým Karolom?
Polourčité unu
Niektoré jazyky používajú špeciálny neurčitý člen, ktorým je často slovo podobné číslovke unu (jeden). V esperante však vôbec neexistuje neurčitý člen. Úplnú neurčitosť vyjadrujeme jednoducho tak, že nedáme žiadny člen. Ale niekedy sa používa unu ako polourčitý člen. Takéto unu nevyjadruje počet, ale individualitu. Vyjadruje, že ide o niečo, čo je adresátovi neznáme, ale hovoriacemu známe:
-
Unu vidvino havis du filinojn. - Jedna vdova mala dve dcéry.
Začiatok rozprávky. Zatiaľ len rozprávač pozná túto vdovu.
- Unu vesperon fariĝis granda uragano. - Jedného večera prišiel veký uragán.
Polourčité unu však nikdy nie je povinné. Je to prostriedok na vyjadrenie nuansy, ktorý používame podľa potreby.